15.4.2018 06:00 | Macho

Vodca Červených Khmérov Pol Pot: Krvavý prízrak Kambodže

Lebky obetí mučenia na mestskom pamätníku v Phnom Pénhu v Kambodži.
Lebky obetí mučenia na mestskom pamätníku v Phnom Pénhu v Kambodži.
Zdroj: iStockphoto
Vyrástol v rodine prosperujúceho farmára, ale počas štúdii vo Francúzsku sa z neho stal komunista. Toto presvedčenie potom Pol Pot ukázal v praxi v rodnej Kambodži, kde sa ako šéf Červených Khmérov stal tvorcom ultraľavicového genocídneho režimu, ktorému padli na tzv. vražedných poliach v rokoch 1976 -1979 za obeť jeden až tri milióny ľudí.

Navždy ostane ázijským Hitlerom, kambodžským mučiteľom či krvavým prízrakom. Väčšina obetí jeho režimu bola popravená, iní zomreli následkom hladomoru či chorôb. Samotný Pol Pot sa do konca svojho života cítil nevinný a mal podľa vlastného vyjadrenia "čisté svedomie". Tento bývalý  kambodžský "brat číslo jedna" tvrdil, že v dobe jeho vlády zahynulo "iba niekoľko tisíc ľudí, keď sa úradníci dopustili určitých chýb".

Syn pomerne zámožného farmára, známy aj ako Saloth Sar, sa narodil 19.5. 1925 v dedine Preksbauv v severovýchodnej provincii Kompongthom. Bol ôsmim z deviatich detí a už v šiestich rokoch bol poslaný do Phnom Pénhu k tete, kde absolvoval pomerne elitnú školy. Rok strávil aj ako mních v budhistickom kláštore Botum Vadei. Po ukončení technickej školy získal v roku 1949 štipendium na štúdium vo Francúzsku. V Paríži študoval v rokoch 1949-1952 elektrotechniku, oveľa viac  ho však zaujala politika. Veľký vplyv na neho malo učenie komunistických a maoistických vodcov, obdivoval tiež spisy Josifa Stalina. Spolu so svojimi „súdruhmi“ Ieng Sarym, Khieu Samphanem a Son Senem založili marxistický krúžok a potom vstúpil do francúzskej komunistickej strany. Po návrate do Kambodže v januári 1953 sa Pol Pot zapojil do protifrancúzskeho ozbrojeného partizánskeho odboja a po vyhlásení nezávislosti v novembri 1953 sa deväť rokov živil ako učiteľ dejepisu a francúzskej literatúry na súkromnej škole v Phnom Pénhu; študenti na neho spomínali ako na dobrého a vľúdneho učiteľa.

V roku1960 patril medzi zakladateľov Komunistickej strany Kambodže, pre ktorej členov sa používalo označenie Červení Khméri. O tri roky neskôr sa stal jej generálnym tajomníkom, ktorým bol až do roku 1981. V strane, pôvodne verne sledujúcej líniu Ho Či Minových vietnamských komunistov, postupne silneli nacionalistické tendencie, ktoré mu boli blízke. V roku 1963 začal z džungle partizánsku vojnu proti vláde kráľa Norodoma Sihanuka a v boji pokračoval aj po jej zvrhnutí v roku 1970. Roky strávené v ilegalite pritom sformovali v Pol Potovi jeho najcharakteristickejšie vlastnosti: tajnostkárstvo a paranoju. Posadnutosť tajiť všetko a všetkým ho neopustila až do smrti. K víťazstvu doviedol Červených Khmérov v apríli 1975, kedy v spolupráci s monarchistami dobyl Phnom Pénhu a Sihanukovho pokoriteľa, proamerického maršala Lon Nola, donútil k emigrácii. Veľa obyvateľov vítalo ukončenie krvavých bojov a dúfalo, že nastane akési národné uzmierenie. Opak sa ale stal skutočnosťou: špirála násilia v Kambodži vystúpila a do nebývalých výšin. Pre Pol Pota, nastal čas na uskutočnenie "jedinečného experimentu v dejinách ľudstva".

V apríli 1976 sa oficiálne stal predsedom vlády Demokratickej Kambodže a budoval okolo seba mýtus veľkého bojovníka. Prakticky sa však neobjavoval na verejnosti a zdržiaval sa väčšinou v džungli na neznámych miestach. "Brat číslo jedna", ako sa dával nazývať, vyhlásil "rok nula", zrušil čas a peniaze, začal represie proti inteligencii. Zlikvidoval školstvo, nechal vraždiť učiteľov a lekárov, budhistických mníchov a umelcov. Obyvateľstvo z mesta vyhnal na vidiek a sústredil ich do poľnohospodárskych komunít a akýkoľvek odpor trestal smrťou. Rodiny boli rozdelené, ženy a muži žili v oddelených kolektívoch. Protivníci režimu končili na tzv. vražedných poliach; väčšina z nich bola popravená, iní zomreli na následky hladomoru a chorôb. Podľa odhadov bol počas necelých štyroch rokov zavraždený každý ôsmy Kambodžan. Brutálnym a chladnokrvným metódam vodcu Červených Khmérov a jeho stúpencom urobil koniec vpád Vietnamcov do Kambodže v januári  1979. „Polpotovcov“ zahnali do džungle na thajských hraniciach a ľudový revolučný tribunál v auguste 1979 odsúdil Pol Pota v neprítomnosti k trestu smrti. Slabnúci diktátor sa síce ešte v roku 1980 stal vrchným veliteľom ozbrojených síl "Demokratickej Kambodže", po piatich rokoch však funkciu odovzdal svojmu súdruhovi v zbrani Son Senovi, a v roku 1989 oznámil, že sa navždy vzdáva politickej a vojenskej činnosti. Prebýval na utajovaných miestach buď v Thajsku alebo v kambodžskom pohraničí, jeho najvernejším sprostredkovateľom bol Khieu Samphan.

Chorého Pol Pota potom ťažko poznamenal rozpad Červených Khmérov v rokoch 1996-1997, keď časť členov dala prednosť spolupráci s monarchistickým krídlom vlády. V júni 1997 utiekol s rodinou a niekoľkými stúpencami zo základne Anlong Veng a vydal sa džungľou k hranici s Thajskom. Bol však dolapený a stal sa zajatcom svojich bývalých spolubojovníkov. Potom ho Červení Khméri  odsúdili  za "zradu krajiny  k "doživotnému väzeniu". V októbri 1997 uverejnil Far Eastern Economic Review posledné interview s Pol Potom, v ktorom opäť prehlásil, že sa necíti byť vinným. Pol Pot, ktorý trpel dlhé roky maláriou a vysokým krvným tlakom, bol dvakrát ženatý a mal dcéru. Zomrel na zlyhanie srdca v horách neďaleko základne Anlong Veng, jeho telesné ostatky boli spopolnené iba niekoľko stoviek metrov od thajskej hranice. Pol Potov bývalý druh Ta Mok potom reportérovi Rádia Slobodná Ázia povedal: "Pol Pot zomrel  ako zrelá papája. Nikto ho nezabil, nikto ho neotrávil. Už nie je. Nemá žiadnu moc, nemá žiadne práva, nie je viac ako kravské lajno." Jeden z plejády najväčších masových tyranov 20. storočia zomrel ako 72 ročný 15.4. 1998.

Čítajte ďalej